Maxims förlag a Planéta stromov

Pod hlavičkou vlastného vydavateľstva Maxims förlag vydal v júli 1987 knihu Trädens planet (Planéta stromov, 79 strán, s čiernobielymi ilustráciami, ISBN 91-970950-1-X). Podpísal ju pseudonymom Ael Gi. Autor sa v nej vydáva za návštevníka z cudzieho sveta, ktorý sa pozerá na Zem zvonku.

Originál knihy je dnes vystavený v kaviarni Dobrá Vila, hneď vedľa cestovného kufra, s ktorým Gabriel absolvoval niekoľko ciest okolo sveta.

Sám ju nazval „protestnou knihou proti svojvoľnému správaniu človeka“, ktorá predkladá novú životnú filozofiu. Stromy sú v nej najvznešenejšími bytosťami Zeme a človek je opísaný ako okupant planéty. Ako protiklad vystupujú ideálne planéty Juro a Mara.

Keď po vytlačení zistil, že v texte zostali chyby, dal na zadnú stranu dotlačiť upozornenie: švédčina „cudzieho návštevníka“ nie je vždy celkom správna, a kniha je preto vhodná aj ako „cvičebnica na opravovanie švédčiny“.

List od Larsa Gyllenstena

Krátko po vydaní poslal Gabriel knihu spisovateľovi a lekárovi Larsovi Gyllenstenovi (1921 – 2006). Gyllensten bol členom Švédskej akadémie, v rokoch 1977 – 1986 jej stálym sekretárom a od roku 1987 predsedom Nobelovej nadácie. Odpísal mu v obálke Švédskej akadémie z Holmhällar pri Burgsviku na Gotlande:

Spor o knihu

Knižničná služba bola oveľa prísnejšia. Švédske verejné knižnice nakupovali knihy podľa recenzií knižničnej služby Bibliotekstjänst (BTJ). Dvaja lektori knihu označili za nudnú a plnú jazykových chýb. Podľa Gabriela tieto recenzie odradili knihovníkov aj kníhkupcov.

Gabriel sa s tým nezmieril. Dňa 15. decembra 1987 podal na BTJ odvolanie. Pripomenul, že pred sto rokmi vyraďovali z oficiálnych výstav aj obrazy impresionistov, lebo porušovali akademické normy. Ohradil sa proti tomu, že mu recenzenti pripisujú názory, ktoré v knihe nie sú, a namietal, že kniha s novými a odlišnými názormi nemá byť z knižníc vylúčená len preto, že je nepohodlná alebo ju nepísal jazykovedec. Žiadal opravu záznamu v databáze aj v objednávkovom zošite.

„Drága mulatság“

Na Silvestra 1987 vydavateľstvo Maxims förlag zaniklo a bolo vymazané z obchodného registra v Štokholme. V ten deň Gabriel napísal po slovensky úprimný „Rozbor príčin neúspechu knihy Ael Gi Trädens planet a zániku môjho nakladateľstva“.

Vydavateľstvo začalo v roku 1973 albumom na poštové známky „Frimärksalbum hela världen“ (Album známok – celý svet) v náklade 1 000 kusov. Jeden výtlačok daroval Poštovému múzeu v Štokholme, ktoré mu 21. decembra 1973 písomne poďakovalo. Celý náklad zničil požiar v pivnici vo Fittji. Nasledoval chránený vzor „Známky krajín“, ktorý už nedal vytlačiť. Napokon vydal svoje „životné dielo“, Planétu stromov.

Za neúspech knihy vinil predovšetkým seba:

• Švédsky text mu po kapitolách opravovali dvaja kolegovia, no podľa neho v ňom zámerne nechali chyby.
• Ušetril asi tisíc korún na platenej korektúre. V texte tak zostala v priemere jedna chyba na strane a dotlačené upozornenie o „cvičebnici švédčiny“ knihu podľa jeho slov zosmiešnilo.
• Nesprávne určil cenu. Kníhkupectvá si už pripočítavali 50 % namiesto 40 % a kniha tak vyšla na 56 korún namiesto reálnych 34. „Pozde bycha honit, podrazil som si sám nohy.“

Zostalo mu asi 500 výtlačkov, ktoré plánoval postupne rozdávať. Za 15 rokov existencie vydavateľstva doň vložil spolu 37 240 švédskych korún, z toho 15 000 len v roku 1987. Rozbor uzavrel po maďarsky: „Drága mulatság. Rémes.“, teda „Drahá zábava. Hrozné.“

Záhadná chrámová pyramída na Jáve

Gabriel z ciest nielen fotil, ale aj písal. V januári 1987 poslal redakcii švédskeho cestovateľského časopisu ResGuide, „najväčšieho cestovateľského časopisu severu“, rukopis s názvom Javas gåtfulla tempelpyramid, teda Záhadná chrámová pyramída na Jáve. Mal takmer 17 strán A4 a ilustroval ho vlastnými kresbami.

Čitateľa najprv previedol Jávou, autobusom a vlakom z Jakarty cez Bandung do Jogjakarty. Potom podrobne opísal budhistickú chrámovú pyramídu Borobudur z 9. storočia a hinduistické chrámy v jej okolí. Na záver predložil vlastnú hypotézu: stupňovitá pyramída Borobuduru môže byť strechou chrámovej stavby, ktorú dodnes prikrýva chrámový vrch.

Redaktor Anders Mathlein mu 2. februára 1987 odpísal. Pochválil najmä „jemne zhustené opisy základov hinduizmu a budhizmu“, text však pre časopis odmietol ako príliš dlhý a odborný. Odporučil ho skôr do populárno-náučného periodika. Gabriel sa nevzdal. V júni 1988 poslal prepracovaný rukopis Harrymu Järvovi, s ktorým sa zoznámil v štokholmskom kníhkupectve Hedengrens, pre časopis Fenix.

V archíve sa zachovali obe verzie. Prvá má 17 strán a začína cestopisom po Jáve. Prepracovaná verzia má 14 strán a cestopisnú časť vynecháva: začína priamo opisom Borobuduru a sústreďuje sa na jeho stavbu, históriu a Gabrielovu hypotézu. Pravdepodobne ide o text, ktorý v roku 1988 ponúkol časopisu Fenix.

Aztécky kalendár v jasnejšom svetle

Ďalšou Gabrielovou vášňou boli staré kalendáre. Po švédsky napísal štúdiu Aztekisk tidräkning i klarare belysning (Aztécke počítanie času v jasnejšom svetle), v ktorej sa pokúsil rozlúštiť systém, ktorému podľa neho nerozumeli už španielski kronikári.

Aztécky kalendár stál podľa neho na číslach štyri, päť a trinásť, ktoré sa opakujú na slávnom kalendárnom kameni. Zároveň v kameni videl stopy ešte staršieho, 56-dielneho kruhového kalendára, podobného tomu zo Stonehenge.

Aztékovia používali dva kalendáre: obradný s 260 dňami (13 čísel × 20 znamení dní) a občiansky s 360 dňami a piatimi „nešťastnými“ dňami navyše. Gabriel ukázal, že oba sa stretávajú po 13 rokoch, pretože 13 × 360 = 18 × 260 = 4 680 dní. Pomocou vlastných tabuliek tak dokázal aspoň čiastočne zrekonštruovať stratené tonalámatl, „knihy dní“, podľa ktorých aztécki kňazi predpovedali osudy a dávali deťom mená podľa dňa narodenia.

Pre čitateľov pripojil aj príklad: deň „1-Had“ sa považoval za vhodný na začatie obchodnej cesty. V ktorý deň treba vyraziť, ak je práve začiatok tretieho roka trinásťročného obdobia? Podľa jeho výpočtu na 5. deň IX. „mesiaca“.

Stonehenge pre Disney

Svoju teóriu o Stonehenge ako slnečnej peci chcel Gabriel premeniť na atrakciu. Dňa 16. augusta 1985 poslal vedeniu Disney World v Orlande ponuku „Stonehenge Attraction“ so siedmimi prílohami: nákresmi pavilónu, vozňov s tribúnami, vstupnej haly v megalitickom štýle a podrobným scenárom.

Právne oddelenie Walt Disney World mu 5. septembra 1985 odpovedalo formulárovým listom: firma zo zásady neposudzuje nevyžiadané návrhy a materiál mu vracia „neprezretý“.

Gabriel to však nevzdal. O Euro Disneylande sa dozvedel aj zo švédskych novín. Zachoval si výstrižok o tom, že lodná spoločnosť Stena Line plánuje pri parku hotel, a nad neho si rukou poznamenal adresu vedenia „Euro Disney Resort, Directory, Marne-la-Vallée“. Krátko po otvorení Euro Disneylandu pri Paríži poslal 16. apríla 1992 ponuku „Stonehenge Attraction“ znova. Euro Disney ju dostal 30. apríla a poslal mu formuláre, ktoré 27. júla 1992 v Štokholme podpísal – francúzsky „Lettre d’engagement“ a anglický „Release“. Ako odosielateľa uviedol „Gabriel Maxim, Sobrance, Slovaquie“ a dodal, že sa do dvoch mesiacov sťahuje na Slovensko. Právne oddelenie Euro Disney mu 22. septembra 1992 materiály vrátilo – opäť neprezreté.